Iná radosť – Radost ina
Radostina Doganova je výtvarníčka, ktorá žije v Bratislave. O pár dní sprístupní svoju ďalšiu samostatnú výstavu, ktorá je zároveň aj dôvodom nášho rozhovoru.
Radostina, povedz nám o výstave, ktorú pripravuješ. Ako sa nazýva a čo budeš vystavovať?
Výstava bude v Pálffyho paláci, jej vernisáž sa uskutoční 7. februára. Vystavovať budem svoje najnovšie obrazy, ktoré vznikli počas posledných troch rokov.
Názov výstavy je INA RADOST. Ide o hru slov, anagram môjho krstného mena, Radostina – Iná radosť, ktorá je nádherným spojením dvoch slovenských slov. Po bulharsky by sa to dalo preložiť ako „druhá radosť“. Alebo povedzme „rozličná radosť...“ Názov naznačuje, že obrazy, ktoré budem vystavovať, sú dosť iné ako tie, ktoré som vystavovala na svojej výstave v Bratislave v roku 2013 v galérii SPP. Takú „inú“ ma videla kurátorka mojej výstavy, Xénia Lettrichová, keď vošla do ateliéru. A tak sme sa rozhodli, že to bude najvhodnejší názov.
Hovoríš, že si iná. V čom spočíva tá zmena? Iný spôsob práce, iné témy?
Áno. Na svojej predchádzajúcej výstave som predstavovala práce, ktoré sa tematicky spájali s prírodou. V abstraktných kompozíciách dominoval zmysel pre krajinu, pre rovinu, vodu... Celkový dojem vyvolával harmóniu a vnútornú vyrovnanosť. Možno ide o jemnú nostalgiu alebo melanchóliu. Moje terajšie hľadania smerujú k farbe, jej intenzite, hustote, štruktúram, hmote... Predstavujem expresívnu abstraktnú maľbu, ktorá provokuje čistými farbami a dynamickou kompozíciou.
Ja nemám pocit, že by som sa veľmi zmenila. Je to len moje „ďalšie“ ja. Vnímam to ako súčasť mojej cesty – meniť sa na základe nových skúsenosti, meniť sa časom... Naša cesta je zmenou... a my sa stále meníme. Statika, ako aj istota, sú stavy, ktoré nás nútia byť v jednom kruhu, prešľapovať na jednom mieste, vedú k stagnácii. Možno aj v tom spočíva naše šťastie... že sa môžeme meniť.
Šťastie má veľa podôb a my sa medzi nimi pohybujeme a smerujeme k nim. Je veľmi jednoduché nájsť ich, dôležité je vedieť sa pozerať do svojho vnútra a do vnútra iných.
Povedz nám niečo viac o nových obrazoch na výstave...
Táto výstava je odrazom samostatných príbehov môjho života, ktoré v ňom nechali stopu. Do kolekcie je zahrnutých niekoľko cyklov, pričom každý jeden rozvíja inú tému alebo príbeh.
Téma „Rozopínanie tela“, vznikla na základe básní Aksinie Mihaylovej, a zároveň bola dôvodom „otvorenia“ niektorých osobných momentov, odhalením... Vždy som mala slabosť pre poéziu. Ale v jej básňach som našla niečo veľmi osobné, čo ma veľmi oslovilo. To bol aj dôvod začiatku našej vzájomnej spolupráce, spoločného projektu, ktorý plánujeme v blízkej budúcnosti predstaviť aj verejnosti v Bratislave.
Cyklus „Cesta do Indie“ vznikol na základe jednej nezabudnuteľnej cesty pred rokom a stelesnil moje sny a spomienky z tohto dobrodružstva. Hovorí sa, že táto krajina mení ľudí, ktorí ju navštívili. Určite je to pravda. Mení nás, ak sme ochotní prijať ten svet.
Dva týždne som žila s Indmi na jednej dedine. Spolu s inými umelcami z Európy a Ázie sme pracovali s miestnym obyvateľstvom. Mojou úlohou bolo vytvoriť umelecké dielo s indickými dievčatami. Vznikla séria koláží a na zaver inštalácia v priestore, ktorú som nazvala „Ja, princezná/ Me, the princess“.
Pobyt v Indii bol pre mňa veľkou výzvou... Dva týždne som spala pod holou oblohou v stane, jedla som miestnu vegetariánsku stravu, nosila som šatku na hlave... počúvali sme indickú hudbu, tance... nedá sa to opísať slovami. V Indii nájdete všetko. Aj strach, aj vášeň, aj jednoduchosť, aj romantiku... Mágiu. Aj čiernu, aj bielu. Nedalo sa odolať nutkaniu namaľovať pocity z prežívaného na plátno.
Spomeniem aj sériu „Padajúcich anjelov“, ktorá predstavuje na prvý pohľad ženské telá, namaľované naopak... Vždy sa ma pýtajú: prečo? Pretože som sa nedozvedela, kadiaľ vedie cesta za šťastím – pri lete dolu alebo hore...
Všetci anjeli niekedy padajú. Časom človek pochopí, že keď sa nám zdá, že sa svet obrátil hore nohami, práve vtedy je všetko tak, ako má byť.
Hovoríš, že cesta do Indie ťa zmenila. Našla si tam svoje „druhé ja“ alebo druhú stranu šťastia?
Neviem. Možno som našla „druhú radosť“. Tento, pre mňa neznámy svet, mi poskytol dosť odlišný pohľad na seba samú. Priznám sa, že som bola dosť vystrašená, keď som sa v noci o 3. hod. ocitla na letisku v Dillí a nebol tam nikto, kto by ma čakal... V hoteli ma prehľadali kvôli zbrani. O čistote a hygiene nebudem hovoriť... Netreba žiť s ilúziami o tomto svete. Je celkom iný ako akékoľvek naše predstavy o ňom.
Ale čo je podstatne - počas celého pobytu som bola zdravá. Stretla som sa s úžasnými ľuďmi. Mala som potešenie pracovať spoločne s vynikajúcimi umelcami. Dobrá pracovná atmosféra mi pomohla adaptovať sa v novom prostredí a klíme.
Neviem, či toto cestovanie zmenilo moje predstavy o svete, ale určite ma veľmi ovplyvnilo. Počas celého pobytu som sa učila pozorovať, čo sa okolo mňa deje, pretože Indovia vám veľa vecí nevysvetlia slovami. Musela som začať „počúvať“ očami a srdcom.
Niet objektívnej reality, je len tá, ktorá je vo vnútri nás. Pamätám si, ako mi Indovia povedali: nemusíš sa snažiť byť sama sebou... len buď. My vieme, kto si.
Bola som, som... budem. Idem ďalej. Nezastaviť sa a pokračovať svojou cestou – to je pre mňa úspech. Verím, že to najlepšie sa ešte len stane. Niekedy jednoducho treba ísť ďalej a urobiť ďalší krok.